islam alebo smrť a multikulturalizmus

Autor: Ján Fiľ | 13.8.2014 o 18:05 | Karma článku: 7,81 | Prečítané:  1630x

V kontexte správ z Iraku a Sýrie ale aj toho, že rastie počet európanov, ktorí vyznávajú islam, máme dôvody na obavy. Islam ako taký, by možno nebol problémom (aj keď si skôr myslím, že áno), veľkým problémom Európy je, že prevahu začína mať, aspoň to tak vyzerá, agresívny islam. Jeho praktickú ukážku máme možnosť vidieť v správaní sa a v konaní bojovníkov Islamského štátu (môžem tu dať skratku tzv.?). Tí, kde ich noha a zbraň vstúpi dávajú podrobenému obyvateľstvu zásadnú podmienku existencie, buď si vyberú islam alebo ich čaká smrť. Veľmi jednoduché, žiadna demokratická voľba ako u nás, kde si každý môže vybrať, ktoré náboženstvo bude vyznávať.

Bradatí muži a ich sympatizanti však zapúšťajú hlboké korene aj priamo v Európe, ktorá doteraz preferovala zaujímavý spôsob, ako sa vysporiadať s inými kultúrami – multikulturalizmus. Jeho základná myšlienka znie veľmi pekne, je akoby vystrihnutá z románov z ružovej knižnice.

Charles Taylor je možno najčastejšie citovaný autor myšlienok o multikulturalizme.Základ jeho teórie multikulturalizmu spočíva v princípe požiadavky uznania. Podľa neho každá kultúra je hodná toho, aby ju bolo možné uznať, uznať jej hodnoty, ba dokonca uznať, že hodnoty danej kultúry sú hodnotné aj pre ľudí, ktorí do danej kultúry nepatria. Táto definícia sa opiera o hodnotenie kultúry ako takej, neberie však do úvahy ďalšie, praktické problémy pri uplatňovaní tohoto princípu. Kým kultúry, ktoré sú napr. jazykovo odlišné ale z hľadiska dejín a blízkosti osídlenia veľmi blízke, dokážu viacmenej bez väčších ťažkostí kooperovať, kultúry, ktoré sa dostávajú do vzájomnej blízkosti napr. z dôvodu prisťahovalectva, sa na základe tejto teórie zväčša nesprávajú.

Michael Walzer, ďalší reprezentant multikulturalizmu hovorí, že prisťahovalci, ktorí prišli do inej spoločnosti, už sami učinili identické rozhodnutie. Keď prišli z cudziny boli (a aj naďalej sú) ochotní a schopní na seba brať kultúrne riziká a opustiť istoty svojho starého spôsobu života. M. Walzer teda rozlišuje: akceptuje multikulturalizmus u domorodých obyvateľov a vyčleňuje z toho prisťahovalcov (imigrantov). Jeho téza však v praxi nie celkom funguje. Skúsenosti hovoria, že imigranti, najmä z moslimských krajín učinili rozhodnutie a odišli zo svojej domovskej krajiny, no neakceptujú spôsob života v novej krajine ale naopak, uplatňujú svoj starý, teda tradičný spôsob života a navyše, čoraz častejšie a hlasnejšie sa dožadujú, aby tento ich spôsob života bol pôvodným obyvateľstvom nielen akceptovaný ale do určitej miery aj preberaný. Ich požiadavky sa stupňujú aj s ohľadom na právne systémy krajín, do ktorých sa prisťahovali. V týchto ich požiadavkách im do určitej miery napomáha situácia v Európe. Multikulturalizmus ako myšlienkový smer, resp. ideológia, už zapustila v Európe hlboké korene. Dostáva sa čoraz viac do rozhodovania inštitúcií, ktoré rozhodujú o zásadných politických, ekonomických, sociálnych a kultúrnych otázkach.

Tu sa podľa mňa skrýva celý problém multikulturalizmu. V súčasnosti totiž začína prerastať do politických rozhodnutí a tieto politické rozhodnutia môžu ďalej prerásť do autoritatívnych spôsobov riadenia celej EÚ. Paradoxne, táto ideológia vyznávajúca mnohosť, rôznorodosť, ak bude potláčať práve túto mnohosť a rôznorodosť politickými rozhodnutiami, stane sa ideológiou totalitnou, zakazujúcou a prikazujúcou. Multikulturalizmus cez politické rozhodnutia vstupuje do súkromných životov ľudí a obmedzuje ich slobodu rozhodovania a slobodu vystupovania (na verejnosti). Stáva sa takou istou alebo veľmi podobnou silou, akou bola komunistická ideológia alebo akou je totalitný islam, ktorý v spojení so štátnou mocou zakazuje, prikazuje svojim občanom, čo môžu a čo nemôžu robiť doma, v práci, na verejnosti.

Vrátim sa k podstate multikulturalizmu. Ten uznáva rovnosť a toleranciu a neuznáva nerovnosť a netoleranciu. Ideovou podstatou je tvrdenie, že všetky kultúry majú rovnakú hodnotu, rovnakú úroveň, žiadna kultúra nemá nad tou druhou „navrch“ (princíp rovnosti).

Všetky kultúry by mali vedľa seba existovať rovnoprávne, mali by sa vzájomne obohacovať a tým vytvárať akýsi mix rôznorodej tolerantnej spoločnosti (princíp tolerancie). Pri týchto tvrdeniach (princípoch), sa ale vynára otázka, ako sa každá kultúra vedomá si svojej hodnoty, postaví k tomu aby mala uznávať, dokonca preberať kultúrne hodnoty inej, niekedy veľmi odlišnej kultúry. Čoho by sa mala vzdať, aby naplnila očakávania tolerantnej kultúry?V európskom kontexte mi pripadá, že naša kultúra je považovaná zástancami multikulturalizmu za netolerantnú, nadradenú, obmedzujúcu, zneuznávajúcu iné kultúry, ktoré sa postupne do Európy dostávajú (najmä islamské chápanie sveta). Mali by sme sa na základe toho zmeniť ? A ako zmeniť ? Čo sa od nás očakáva, aby sme naplnili tézu o rovnosti kultúr. Multikulturalizmus nám dáva odpoveď. Áno, mali by sme sa zmeniť, mali by sme zmeniť nazeranie na našu vlastnú kultúru, na naše dejiny, na naše činy, ktoré sme v minulosti robili a robíme aj teraz. Teda, čo od nás chce multikulturalizmus ? Chce aby sme popreli samých seba, svojich predkov a predchodcov, svoju kultúru, jej výdobytky. To je ale v rozpore s proklamovanou rôznorodosťou, ktorá má obohacovať. Jednotlivé kroky, ktoré sa vyžadujú aby sa naplnila podstata rovnosti a rôznorodosti, nás nútia nazerať na seba, ako na príslušníkov kultúry, ktorá je niečim zlá, nedokonalá, má v nás vyprovokovať pocit viny, má nás doviesť k tomu, aby sme obmedzili samých seba v presadzovaní našich hodnôt, v porovnaní a v súboji s inými hodnotami. V dejinách ľudstva sa doteraz vystriedalo mnoho kultúr. Niektoré zanikli úplne, na základoch iných sa vyvinuli dnešné. Naša súčasná kultúra čerpala z výdobytkov grécko – rímskej kultúry, neskôr z kresťansko – židovskej. Špecificky na Slovensku bol do procesu vtiahnutý aj východný element (cyrilometodská tradícia). Tento element však nakoniec nemal navrch, dominantnou silou sa u nás ukázalo západné kresťanstvo. Jednoducho tu zafungoval princí dominantnej kultúry, ktorá sa v súboji odlišných kultúr presadila. Naše dejiny sú príkladom toho, že symbiózou kultúr vzniká osobitá kultúra a v nej dominuje kultúra, ktorá sa z hľadiska dejín presadila najviac. Princíp dominantnej kultúry, ktorý sa vinie celými dejinami ľudstva, je odpoveďou na nereálne až utopické predstavy zástancov multikulturalizmu o rovnosti všetkých kultúr a o ich vzájomnej úplnej tolerancii, ktorú chcú presadiť rôznymi zákazmi, príkazmi, obmedzeniami. Znova konštatujem, že to je absolútne popretie deklarovanej slobody a rovnosti. Rovnosť sa zákazmi vybudovať nedá. Ani medzi samotnými ľuďmi neexistuje rovnosť. Rovnosť deklarovanú zákonmi, nemožno aplikovať do praxe alebo do života úplne. Ak by sme si boli absolútne rovní (v ponímaní všetko ľudstvo), neexistovali by obmedzenia na úrovni pracovného práva, medzinárodného práva, obchodného práva a pod. Medzi jednotlivými štátmi navzájom, rovnako vnútri štátu, by nepanovali žiadne obmedzenia ohľadom, napr. požiadavky vzdelania a praxe, aby niekto mohol vykonávať vysoko odbornú a dôležitú prácu.

Aplikovaním rovnosti kultúr do verejného priestoru sa môžu narušiť niekoľko storočné väzby, ktoré spájajú spoločnosť a štát.Multikulturalizmus hlásaním rovnosti kultúr relativizuje samotné hodnoty týchto kultúr. Akoby popieral, že to hodnoty sú. Zakazovaním, obmedzovaním slobody presadzovania mojej kultúry mi hovorí, že moja kultúra nemá hodnoty hodné toho, aby sa mohli prejavovať navonok. Z toho mi vyplýva, že multikulturalizmus hlása ne-hodnoty a to presadzovaním v jeho ponímaní najvyššej hodnoty – rovnosti.

Multikulturalizmus presadzuje pre seba najvyššiu hodnotu a tou je rovnosť kultúr. Aj v súvislosti s historickým vývojom vo svete, no hlavne u nás, kde máme svoje skúsenosti s umelým presadzovaním rovnosti (spoločenská rovnosť za socializmu), musím konštatovať, že je to chybná a utopická myšlienka. Myšlienka rovnosti dobre znie, veľa ľudí to chce počuť, chce mať presvedčenie, že všetci sme si rovní, že nikto nie je lepší. Rovnako kultúry, ako keby chceli počuť, že naša európska kultúra nie je o nič lepšia ako ich. Multikulturalizmus im dáva odpoveď, že je to tak. Bohužiaľ, už veľakrát sa v dejinách ľudstva ukázalo, že budovať spoločnosť a vzťahy na tomto princípe je chybné. Ak pristúpime všetci na túto myšlienku, vzdáme sa všetkého, čo doteraz považujeme za špecificky naše. Podriadime sa iným, ktorí veľmi radi presadia to svoje.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.


Už ste čítali?