Samozrejme, všetko najprv na kotúčakoch, neskôr na kazetách. Dostal som sa k tejto hudbe cez starších kamarátov na prázdninách. Hneď som vedel, že sa mi to páči a neopustilo ma to doteraz. Bol som už na koncertoch tu na Slovensku aj v zahraničí. Videl som a počul som najslávnejšie kapely rokov osemdesiatych. Tublatanku som na živo ešte nevidel. Vždy mám v ušiach jej prvý album. Je pre mňa z jej tvorby neprekonateľný. Spája sa mi s ním moja mladosť, moje detstvo, moje dobrodružstvá na prázdninách. Taká nostalgia, ktorá baví.
Najslávnejší boli v rokoch osemdesiatych, potom ich zomlel hudobný biznis, ktorý tu nastal po otvorení hraníc. Mne sa páčili hlavne preto, že v tých rokoch prišli s niečím úplne novým. Neboli šediví, ako všetko vtedy. Ich nástup bol hlučný, šokujúci, farebný. Najprv v rádiu, potom v Triangli, v televízii. Neboli to páni v oblekoch, postávajúci na pódiu v pomalom kolísaní. Bola to energia mladosti a pestrosti, preto oslovili mnohých. No boli len špičkou ľadovca. V mnohých mestách na Slovensku bola rocková, lepšie povedané heavymetalová scéna veľmi živá a aktívna. Ja som vyrastal v Prešove a ako tínedžer som chodil na koncerty týchto skupín. Ich názvy som už dávno zabudol, boli to skupiny, ktoré vznikli, trochu si pohrali vo svojich mestách a mestečkách a postupne zanikli, nikým nedocenené a zabudnuté. Tublatanka je pre mňa akoby poslom zašlých osemdesiatych rokov a reprezentantom zaniknutej éry slovenského heavymetalu.
Koncert ma veľmi príjemne prekvapil, veľmi slušné tempo, energia, dobrý zvuk. Akurát vybrali pomerne malú halu (PKO v Prešove), bolo natrieskané, veľa ľudí ostalo vonku ale organizátori nechali otvorené dvere, takže v celku dobre počuli a aj niečo videli. Zahrali si poctivých 2,5 hodiny, nápad so sláčikovým kvartetom sa vydaril. Som veľmi rád, že som po dlhom čase u nás na východe zažil výborný koncert našej domácej kapely. Škoda, že mladé kapely podobného razenia veľmi nepoznám, asi ich veľa nie je, a ich šanca stať sa legendou, akou je Tublatanka, je mizivá.